OBSAH

2.1 Učenie a učebný štýl

 Učenie je všeobecným pojmom, ale najčastejšie si ho asi uvedomujú žiaci a študenti školopovinného vzdelávania alebo účastníci v akomkoľvek veku zúčastňujúci sa rôzne zameraných edukačných procesov. Pri vyslovení slova učenie sa nám pripomenie nielen prostredie školy, triedy, učitelia, vychovávatelia, ale aj odpovede, písomky, testy, prezentácie prác, zadanie domácich úloh, činnosti v záujmových útvaroch ai. Uvedené príklady poukazujú na učenie typické pre školské procesy, kde pod učením rozumieme zámerné (cieľavedomé) a systematické nadobúdanie vedomostí, zručností, návykov, foriem správania a osobnostných vlastností.

Pre psychológiu ako vedný odbor je učenie dôležitou oblasťou bádania, pričom učenie chápe v širšom vymedzení. Učenie ako uvádzajú psychológovia Fontana (1997), Čáp - Mareš (2007)  je procesom získavania skúseností a utvárania jedinca v priebehu jeho života. Funkciu učenia a  jeho životný význam vymedzujú tým, že ide o prispôsobovanie organizmu prostrediu a k zmenám v tomto prostredí.

Učíme sa celý život, zvykneme všeobecne hovoriť. Je to tým, že v živote vykonáme  nespočetné množstvo činnosti, riešime mnohé situácie a vo všetkých prebieha určité vzájomné pôsobenie človeka s prostredím. Rovnakú činnosť však môžu rôzni ľudia vykonávať rôznym spôsobom, na rôznej úrovni kvality, s rôznym záujmom o činnosť, z rôznych motívov atď. Rôznorodosť procesov učenia je predmetom záujmu a oblasťou bádania okrem psychológie, aj mnohých ďalších vedných disciplín, je to predovšetkým pedagogika, sociológia, biológia, neurofyziológia, gnozeológia, logika, kybernetika, robotika ai. Učenie sa dá študovať tak u živých organizmov, ako aj u neživých (technických, umelých) sústav.

Ľudskému učeniu pripisujeme špecifické znaky: je cieľavedomé, je aktívnym procesom a nie je možné bez abstraktného myslenia.

 K učeniu sa vzťahuje učebný štýl, ktorý súvisí so súborom postupov umožňujúcich efektívne učenie sa. „Problematika učebných štýlov je relatívne nová“ uvádza Turek (2008, s. 81) a názory nie sú jednotné. V myšlienke, že neexistuje jeden spôsob učenia, pri ktorom by všetci jednotlivci dosiahli najlepších výsledkov, sa však odborníci zhodujú.

Prehľad názorov na problematiku štýlov učenia podáva Mareš (1998). Autor  v  širokom spektre názorov a výskumov bádania o učení sa opisuje zvláštnosti ľudskej osobnosti i jej myslenia. Učebný štýl definuje Mareš (1998, s. 75) ako „postupy pri učení, ktoré jedinec v danom období preferuje pri učení sa. Vyvíjajú sa z vrodeného základu, ale menia a  zdokonaľujú sa počas života jedinca zámerne alebo aj nezámerne.“ Človek si svoje štýly učenia sa spravidla neuvedomuje, systematicky ich neanalyzuje a premyslene nezlepšuje. Danému jedincovi sa javia štýly učenia sa ako samozrejmé, vyhovujúce a pre neho optimálne.

Ak budeme uvažovať o zámernom učení v školských situáciách, v tom prípade učenie a učebný štýl nebudú procesom, ktorý je ovplyvnený len poznávacou činnosťou a osobnostnými charakteristikami žiaka, ale aj zvláštnosťami žiakovej učebnej motivácie, jeho zámermi, záujmom o školskú či mimoškolskú činnosť, rozdielmi medzi vyučovacími predmetmi, rozdielmi v sociálnom prostredí pre učenie, rozdielnymi požiadavkami učiteľa apod. Výskumami sa potvrdilo, že rozdielne prístupy žiakov k učeniu vedú k rozdielnym výsledkom učenia. Na základe tohto zistenia boli identifikované tri základné učebné štýly: povrchový, hĺbkový, strategický (utilitaristický), ktorého autormi sú D. Newble a N. J. Entwistle (in Mareš, 1998, s. 39). Ideálnou sa ukazuje myšlienka podporiť hĺbkový učebný štýl, nakoľko žiaci s týmto štýlom majú záujem o pochopenie podstaty učiva, jeho súvislosti, v učení nachádzajú zmysel a uvažujú o aplikácii učiva.

Rozdiely v učebných štýloch žiakov súvisia aj so zmyslovými receptormi. Niektorí žiaci sa najlepšie učia prostredníctvom vizuálnych informácií, iní ak informácie počúvajú a ďalší sa najlepšie učia s kinesteticky predloženými informáciami. Na základe spôsobov organizácie a spracovania informácii, ktoré jedinec vníma zmyslami, vytvoril teóriu učebných štýloch Gregorc (in Pasch a kol., 2005). Kombinuje percepčné a organizačné schopnosti do štyroch učebných štýlov súvisiacimi s konkrétnymi formami správania a charakteristikou jedincov.

Určovanie a rozpoznávanie učebného štýlu žiaka je pre pedagógov veľmi dôležité. Poznať žiakov učebný štýl, znamená poznať možnosti a medze usmerňovania a ovplyvňovania tohto štýlu, voliť vyučovacie stratégie, výber vhodných podmienok a prostredia k učeniu sa.


Posledná zmena: 08.11.2011

AUTORI

prof. PhDr. Mária Kožuchová, CSc.

doc. PaedDr. Iveta Šebeňová, PhD.

doc. PaedDr. Mária Vargová, PhD.

doc. PaedDr. Jozef Pavelka, CSc.

PaedDr. Ján Stebila, PhD.

TECHNICKÁ REALIZÁCIA

PaedDr.Robert Janiga

PaedDr. Michal Rojček

Založené na CMS Bc. Petra Brčáka

JAZYKOVÁ KOREKTÚRA

Mgr. Klara Stebilova

RECENZENTI

prof. Ing. Ján Bajtoš, CSc., PhD.

doc. PaedDr. Jarmila Honzíková, PhD.

doc. PhDr. Ivan Krušpán, CSc.